14.Väzenie
Jacques píše Veronique:
,,Už tri roky som nevidel slnko na slobode, no cítim sa menej stratený a viac schopný pokračovať v diele, ktoré som si predsavzal. A v priebehu niekoľkých dní som neprežil takmer ani päť minút bez toho, aby som si nespomenul na Pána. Pýcha má však tendenciu viesť nás k tomu, aby sme zmýšľali opačne. Ja, ja, iba ja! Namiesto toho, aby sme povedali iba ON. A tak potupujeme Krista, pľujeme mu do tváre. Jemu, vedľa ktorého sme iba prach, a on nám odpúšťa. Rád by som napísal na steny slovo PRACH. Snažím sa ísť malou cestou, ktorú ma naučila svätá Terezička. Budím sa už o piatej, aby som sa mohol modliť v tichu, ktoré je také vzácne na tomto mieste beznádeje. Pridal som ďalší ruženec uprostred noci. Ťažko sa mi vstáva, veľmi rád spím. Mäso už nejem, len polievku a chlieb. Verím, že čoskoro prinesiem obetu a budem žiť iba o chlebe a vode. Jedinú útechu mám v eucharistickom Pánovi. Často ho sprevádzam na krížovej ceste, najmä vtedy, keď sa cítim vydaný sám sebe napospas. Keď sa modlím, vždy kľačím. Potrebujem byť malý a túžim byť čistý, celkom čistý.“
