15.Rodičia

15.Rodičia

Jacqua konečne prichádza pozrieť otec s matkou. Otec mu však stále nevie odpustiť, čo spravil. Ignoruje ho, aj keď mu podáva kresbu holubice pre Veronique. Jacques verí, že trest, ktorý ho čaká je dar od Pána. Prosí otca o odpustenie. Otec bojuje sám so sebou. Neisto sa pýta, či aj jemu bolo odpustené. Potom, čo mu Jacques povie, že mu už dávno odpustil, sa otec rozplače a objíme svojho syna. Jacques je ochotný prijať trest, ak to pomôže k obráteniu jeho najbližších.

Veľkou útechou vo väzení boli pre Jacqua slová sv. Terezky Ježiškovej:

„Cítim, že aj keby som mala na svedomí všetky hriechy, aké len možno spáchať, išla by som k Ježišovi so srdcom plným ľútosti a hodila by som sa mu do náručia. Lebo viem, ako veľmi miluje márnotratného syna, ktorý sa k nemu vráti.“

Posledné slová, ktoré si Jacques zaznačil do svojho denníka:

„Ježiš mi sľúbil, že ma hneď vovedie do raja. Moje oči hľadia na kríž a môj pohľad je upretý na rany môjho Vykupiteľa. Bez prestania opakujem: ,Všetko pre TEBA!ʻ Tento obraz si chcem uchovať až do konca, pretože v porovnaní s tým, čo vytrpel On, je moje utrpenie ničím. Očakávam lásku. Za päť hodín uvidím Ježiša!“

Odkaz otcom

„Postihujete mladých ľudí, i keď my nie sme ničím iným, iba tým, čo z nás urobili naši otcovia. Naše činy sú len dôsledkami výchovy, ktorej sa nám dostalo; príkladov, ktoré sme videli; nedostatkov, ktoré nám ako dedičstvo odkázala ich pochabosť. A trest padá na naše hlavy. Koľko nespravodlivosti volá po odplate! Koľko zavrhnutých plače vo väzeniach, koľko osamelých vo svojich rodinách! Nepovstanú v deň súdu? Poslední budú prvými.“