Epilóg

Epilóg

Na scénu akoby už z neba prichádza Jacques so sv. Terezičkou. Z neba padá sľúbený dážď ruží. Postupne sa k nim pridávajú Pierrette, celá Jacquova rodina, Baudet, otec Thomas a všetci účinkujúci, ktorí prostredníctvom piesne spoločne odovzdávajú divákom odkaz:

„Príde chvíľa pre každého z nás, vtedy zažiari svetlo aj nám, svetlo večné, čo viac nezhasne, život pravý v Božej nádhere. Krásu neba Boh stvoril pre nás, uvidíme Ho raz tvárou v tvár…“

Veľkou útechou vo väzení boli pre Jacqua slová sv. Terezky Ježiškovej:

„Cítim, že aj keby som mala na svedomí všetky hriechy, aké len možno spáchať, išla by som k Ježišovi so srdcom plným ľútosti a hodila by som sa mu do náručia. Lebo viem, ako veľmi miluje márnotratného syna, ktorý sa k nemu vráti.“

Posledné slová, ktoré si Jacques zaznačil do svojho denníka:

„Ježiš mi sľúbil, že ma hneď vovedie do raja. Moje oči hľadia na kríž a môj pohľad je upretý na rany môjho Vykupiteľa. Bez prestania opakujem: ,Všetko pre TEBA!ʻ Tento obraz si chcem uchovať až do konca, pretože v porovnaní s tým, čo vytrpel On, je moje utrpenie ničím. Očakávam lásku. Za päť hodín uvidím Ježiša!“

Odkaz otcom

„Postihujete mladých ľudí, i keď my nie sme ničím iným, iba tým, čo z nás urobili naši otcovia. Naše činy sú len dôsledkami výchovy, ktorej sa nám dostalo; príkladov, ktoré sme videli; nedostatkov, ktoré nám ako dedičstvo odkázala ich pochabosť. A trest padá na naše hlavy. Koľko nespravodlivosti volá po odplate! Koľko zavrhnutých plače vo väzeniach, koľko osamelých vo svojich rodinách! Nepovstanú v deň súdu? Poslední budú prvými.“